Daughters Wonderful Wonderful Daughters Et Text

Daughters

Daughters Wonderful Wonderful Daughters Et Text Vzostupy a pády rusko-atlantického partnerstva Daughters Wonderful Wonderful Daughters Et Text

Daughters Wonderful Wonderful Daughters Et Text

NATO nemá existovať, ale chcemz v ňom mať dôležitejšie slovo než ostatní

NATO vyvíjalo stále nové aktivity v oblasti spolupráce s bývalýd postkomunistickýmiq krajinami. V Brusei v decembri 1991 sa stretla novovytvorená Severoatlantická rada pre spoluprácu (North Atlantic Cooperation Council,NACC) za účasti Sovietskeho zväzu, doslova práve sa rozpadávajúceho, v marci 1992 bol predstavený „Pracovný plán pre dialóg, partnerstvo a spoluprácu“ (Work Plan for Dialogue, Partnership and Cooperation). V tom čase po prijatí postsovietskych republík mala NACC 37 členov.

V máji 1992 vyšiel v časopise Vojenské myslenie návrh ruskej vojenskej doktríny, ktorá vyhlasovala, že Rusko bude považovať za priamu vojenskú hrozbu cudzie oddiely na území susedných krajín alebo tvorbu armády a námorníctva blízko jeho hraníc. V opačnom prípade by muselo Rusko siahnuť po „nevyhnutných prostriedkoch na ochranu vlastnej bezpečnosti“ [Solomon 1998: 15]. V júni 1992 prezidenti Bush a Jeľcin spoločne navrhli v „Americko-ruskej charte pre partnerstvo a priateľstvo“ (American-Russian Charter for Partnership and Friendship), že NACC by mala prispievať ku mierovým operáciám vedeným OBSE. Keď Aliancia prišla s programom Partnerstvo pre mier, Rusko ho vnímalo veľmi pozitívne, lebo ho bralo ako alternatívu vstupu do NATO. Preto Aliancii Jeľcin, domnievajúc sa, že viac než spoluprácu v rámci Partnerstva NATO s krajinám SVE neponúkne, navrhol, aby spolu štátom strednej Európy oficiálne ponúkli „(…) garancie bezpečnosti (…) zahrnuté v politickej deklarácii alebo zmluve o spolupráci medzi Ruskou federáciou a NATO“ [Solomon 1998: 24].

Zároveň to Rusi považovali za skvelú príležitosť na prekonzultovanie ruského návrhu na vytvorenie paneurópskeho bezpečnostného systému, ktorého koordinátorom by bola OBSE a jej by podliehali ostatné európske štruktúry – Európske spoločenstvá (ES), NATO, NACC, Západoeurópska únia (ZEÚ), SNŠ. Cieľom týchto návrhov bolo dostať NATO pod kontrolu OBSE, čo by nečlenom NATO dalo právo veta nad rozhodnutiami Aliancie, a tým by ju paralyzovalo. To bol aj dôvod, prečo sa Rusko zasadzovalo za prijatie postkomunistických krajín do OBSE [Duleba, Hirman 1999: 45].

Ruský postoj k NATO sa v prvých rokoch po Studenej vojne dá hodnotiť ako nádherne ambivalentný, hoci vo svojej podstate plne koherentný s Ruskými cieľmi. Nechceli NATO, nedôverovali mu a považovali ho za hrozbu. Rozpustenie Aliancie bolo snom väčšiny ruských politikov a ak nie rozpustenie, aspoň jeho pretvorenie na slaboduchú organizáciu kolektívnej obrany, ktorá by nemala nič spoločné so svojou pôvodnou silou a cieľmi. Na druhej strane ak by však tento postup nevyšiel, cieľom Ruska bola snaha získať si v Aliancii zvláštne miesto, postavenie nadradené ostatným „malým hráčom“. Aj v rámci starých členov NATO dávalo Rusko jasne najavo, že jediný, koho považuje za rovnocenného partnera , sú Spojené štáty.

Výsledkom bola nejasná politika a absolútne zmätený signál, ktorý Rusko vysielalo: v dlhodobej perspektíve by NATO nemalo existovať, ale mohlo by, a Rusko by doň mohlo vstúpiť. Bloky nebudú existovať, ale Rusko a NATO by im malo ponúknuť vzájomné garancie. Zároveň vzťahy medzi „našou krajinou a NATO by mali byť o niekoľko stupňov teplejšie než vzťahy medzi Alianciou a SVE“ [Solomon 1998: 24].

Boj o rozšírenie NATO, cesta k prvej vlne

Americkí prezidenti George Bush a Bill Clinton boli často obviňovaní z toho, že ich politika je rusocentristická, a že zahraničnú politiku v ostatných oblastiach podriaďujú politike voči Rusku. Samotné rozširovanie nebolo v prvotnom pláne Aliancie. NATO bolo spokojné, že Sovietsky zväz umožnil prijatie zjednoteného Nemecka, a na chvíľu si vydýchlo. Impulz k prijatiu nových členov prišiel od krajín, ktoré sa cítili neisto a hľadali záruky bezpečnosti v západných štruktúrach – od samotných krajín SVE, a od ich podporovateľov v Bielom dome. Na ich túžbu po ochrane Aliancie mali vplyv dve udalosti, ktoré boli dôkazom nestability regiónu a potreby ochrany – vypuknutie vojny v Bosne v 1991 a puč v Moskve.

Členstvo v NACC, navrhnutej ešte počas exstencie Sovietskeho zväzu a nepočítajúcej s budúcim vlastným členstvom jej členov, krjinám nestačilo. Na stretnutí v Prahe v roku 1992 Havel, Walesa a Antall oficiálne vyhlásili, že ich cieľom je členstvo v NATO [Asmus 2002: 42]. Týmto sa začal proces rokovaní, vyjednávaní a oficiálnej i kuloárnej politiky, ktorá viedla k prijatiu troch nových členov NATO v marci 1999.

Kritika prezidenta Clintona, čo sa uprednostňovania Ruska týka, bola najmä v jeho prvom volebnom období oprávnená. Za cieľ svojej zahraničnej politiky si dal podporu demokratizácie Ruska a jeho začlenenie do západných medzinárodných štruktúr. Pri vedení svojej politiky veril, že osobné vzťahy medzi vodcami krajín sú dôležité a vďaka osobným sympatiám sa ľahšie dosahuje konsensuz aj v kritických otázkach. Avšak aj lídri podliehajú vplyvu svojich poradcov a vlád. V demokratickej krajine jej líder nerozhoduje sám o jej osude. Ani ruský prezident, aj keď oplýva neporovnateľne vyššou mocou než v iných krajinách a ťažko o ňom hovoriť ako o štandardnej demokracii, nemôže rozhodovať sám a podlieha vplyvom a tlaku okolia. Po prvých šokujúcich správach z leta 1993, že Rusko nebude stáť v ceste vstupu do NATO krajinám V4, prišla na jeseň kríza v Moskve a bol nastolený autokratický prezidentský režim. To malo vplyv aj na zmenu v americkej politike „Russia first“, ale aj na zmenu v politike Ruska. Dôkazom bol list Borisa Jeľcina predstaviteľom krajín NATO, v ktorom zásadne odmietol plány na rozširovanie Aliancie. Navrhol garanciu bezpečnosti týmto krajinám spoločne Ruskom a NATO. Rusko chcelo donúťiť krajiny SVE k prijatiu jeho ochrany aj tým, že sa v novej vojenskej doktríne zrieklo záväzku nepoužiť jadrové zbrane ako prvé a takisto záväzku odzbrojenia, namiesto ktorého použilo pojem „rovnováha“. Kozyrev napriek svojej prozápadnej orientácii nedosiahol to, čo bolo hlavným cieľom – obnoviť strategické pozície Ruska vo svetovej politike. [Duleba, Hirman 1999: 49–50]. Paradoxne sa to podarilo jeho neskoršiemu nasledovníkovi, zástupcovi „tvrdej línie“ postupu voči NATO Jevgenijmu Primakovovi, ktorý na tlačovej konferencii v novembri 1993 označil NATO za „pretrvávajúcu hrozbu pre ruské národné záujmy“ [Asmus 2002: 85].

Pokrok v rozširovaní NATO priniesol rok 1994, keď americký prezident dal na stretnutí V4 v Prahe jasne najavo, že vstup nových krajín do NATO je len otázkou času. Bolo to však treba vyriešiť tak, aby sa nenávratne nepoškodil vzťah NATO s Ruskou federáciou. Na stretnutí s Clintonom Jeľcin stále prezentoval svoju víziu svetovej bezpečnosti, ktorá by pozostávala zo spojených síl USA, Ruska a Európy. Parnerstvo za mier ešte vždy nepovažoval za prvý krok k vstupu do NATO. Na následnej tlačovej konferencii sa vyjadril v zmysle, že nie je proti rozšíreniu, ak Rusko bude medzi prvými členmi, avšak bol silne proti prijatiu jedných krajín a neprijatiu iných, čo by spôsobilo iba ďalšie rozdelenie sveta [Asmus 2002: 111].

Avšak aj keď sa a priori nepopierala možnosť vstupu Ruska do NATO, jeho príprava by trvala desaťročia. Rusko však potrebovalo zvláštnu pozíciu oproti ostatným, potrebovalo mať pocit, že je rešpektované pre svoju silu, veľmocenské postavenie i minulosť. Preto bolo potrebné nájsť spôsob, akým tento „zvláštny vzťah“ medzi NATO a Ruskom zmluvne vymedziť a oddeliť od „obyčajného“ členstva v NATO, o ktorom sa pre Rusko prakticky neuvažovalo, a čo by Rusku umožnilo akceptovať rozširovanie NATO bez toho, aby to pociťovalo ako porážku. Výsledkom bolo rozhodnutie rozširovať NATO, ale pomaly, so snahou angažovať čo najviac Moskvu. V tej dobe boli obaja prezidenti pritlačení situáciou doma. Clinton víťazstvom Republikánov v Kongrese, ktorí boli za čo najrýchlejší vstup Poľska, Maďarska a Česka do NATO, Jeľcin zas zvyšovaním sa nacionalistických a protialiančných síl, pod tlakom ktorých ustupoval zo svojich sľubov o spolupráci NATO a Ruska. V oboch krajinách sa blížili prezidetnské voľby. Jeľcin si vymohol Clintonov prísľub, že sa do volieb 1996 neurobí pokrok na rozšírení. Medzitým však prišla vojna v Bosne, kde sa NATO rozhodlo zasiahnuť. Jednotky Ruskej federácie sa pripojili svojou účasťou v silách SFOR.

Medzi týmito udalosťami sa usilovne pracovalo na forme zmluvy medzi Ruskom a NATO. Rusko vyhlásilo, že nebude protestovať proti rozširovaniu Aliancie pri splenení štyroch hlavných podmienok: 1. transformácia NATO z kolektívnej obrannej na kolektívnu bezpečnostnú organizáciu, ktorej úlohou by bolo udržiavanie mieru a boj proti terorizmu; 2. Rusku by sa povolila účasť na rozhodovaní Aliancie; 3. NATO by prijalo nových členov až po tejto transformácii [Asmus 2002: 165] a 4. zákaz rozmiesnenia jadrových zbraní či prítomnosť cudzích armád na území budúcich členov. Takéto zmeny však pre NATO neprichádzali do úvahy.

V januári 1996 sa ministrom zahraničných vecí Ruska stal Jevgenij Primakov. Aj keď to západ vnímal ako hrozbu zhoršenia vzťahov medzi NATO a Ruskom, keďže Primakov bol známy ako protialiančný politik, vo vzťahoch medzi federáciou a Alianciou nastal prelom, ktorý neskôr viedol ku podpísaniu Zakladajúceho aktu medzi NATO a Ruskom. V prezidentských voľbách boli obaja prezidenti znovu zvolení. Ich vyslanci stále rokovali nad textom dohody, ktorá by umožnila rozšírenie NATO a zároveň upevnila vzťahy medzi Alianciou a Ruskom. Rusko vedelo, že Aliancii, a osobitne Spojeným štátom na dohode záleží, preto sa z nej snažila vyťažiť čo najviac – ak už sa nedalo zamedziť vstupu nových krajín, aspoň ho územne a vojensky oslabiť a zároveň získať čo najsilnejší vplyv na Alianciu. Moskva žiadala predovšetkým určitú formu spolurozhodovania a vo vojenskej oblasti predovšetkým zákaz rozmiestnenia jadrových zbraní NATO a jeho jednotiek na území nových členských krajín [Asmus 2002: 281]. Výsledkom ťažkých vyjednávaní bol Paríž a Madrid.

Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997. Rusku sa nepodarilo presadiť, aby Zakladajúci akt bol klasickou zmluvou, preto nebol ratifikovaný parlamentmi členských krajín. Najdôležitejším faktom je, že Rusko nezískalo právo veta nad rozhodnutiami NATO ohľadne európskej bezpečnosti, ani záväzok, že prvá vlna rozširovania bude zároveň aj poslednou. V čom im Aliancia vyšla v ústrety, bol záväzok nerozmiestniť na území nových členov jadrové zbrane, a spokojnosť na ruskej strane bola spôsobená najmä presadením revízie Zmluvy o konvenčných silách v Európe (CFE) na základe novej bezpečnostnej situácie v Európe, čo v praxi znamenalo, že sa znížia limity pre každú európsku krajinu osobitne, takže NATO nebude môcť členských krajinách rozmiestniť dôležité vojenské sily [Founding Act 1997; Duleba, Hirman 1999: 61–63].